A prečo vlastne nepovedať pravdu?

15. září 2017 v 17:10 | Nicol Marie |  Úvahy
Čo je to úprimnosť? Slovo, ktoré zahŕňa pravdu a pravdivé pocity, myšlienky alebo túžby, ktoré chceme vyjadriť. To je aspoň moja definícia. Úprimnosť je zázračná vec, pritom nie je až taká ťažká. Ťažké je, aby si človek uvedomil, že sa vyplatí viac. No nie v každom prípade. Keď som sa hrnula do tohto článku, aby som vám všetkým povedala, že máte vravieť pravdu, zarazila som sa. Robím to isté aj ja? Hovorím v každom prípade pravdu?

Odpoveďou je nie, nehovorím stále pravdu. Úprimnosť dokonca zahŕňa povedať to, čo si myslíme, alebo to aspoň vyjadriť. A ja svoje pocity a túžby nevyjadrujem. Nie priamo. A páči sa mi to tak. Radšej sa zdržím pravdy, zamlčím ju, ako si pokaziť vzťah, alebo príležitosť. Možno trpím, možno nie, sama neviem. No je to dobré. Občas je lepšie nepovedať hneď to, čo si myslíte. Aspoň tým neurazíte niekoho, alebo nepoškodíte niečo, čo by ste nechceli.

Lenže dnes tu nie som na to, aby som vám hovorila, že radšej držte hubu a krok, aby ste sa udržali tam kde ste. Prišla som vám povedať to, ako sa ja teraz cítim.




Cítim sa odstrčená a nezaradená. Cítim sa vydedená a nepochopená. Deti v mojom veku toto zažívajú, nie je to nič nezvyčajné.. No ja nie som ako ostatné deti. Začínam si to všímať a taktiež aj pociťovať. Prednedávnom som to pociťovala intenzívne. No v lete som si od všetkého oddýchla. Bola som od všetkých preč, spoznala som nových ľudí a konečne sa cítila šťastná. Áno, bola som šťastná, lebo som nebola medzi ľuďmi, ktorí ma poznajú už dlhú dobu, lebo som si od všetkých potrebovala oddýchnuť a konečne sa ocitnúť tam, kde som chcela byť.

Na vrchole, niekde, kde si ľudia na mne všímali len to dobré, čo vo mne skutočne je. A to viem iba vďaka nim. Pretože všetci, ktorí mi toto povedali, pre tých som tu bola, keď to potrebovali. Lebo ja som tu pre všetkých. A možno to ma robí šťastnou.

A potom som sa ocitla na jednom mieste, na ktoré som čakala neskutočne dlho. A tým bola nová škola. Nová škola, noví ľudia, nový začiatok. A čakalo to všetko len na mňa. A na pár ľudí, ktorých som si so sebou zobrala z môjho starého života. Nestýkame sa tak často, iba minimálne. No i ten čas je pre mňa peklo. Cítim sa vždy vyradene a vydedene pri nich. Lebo s nimi som strávila môj posledný ročník, ktorý som si myslela, že bol skvelý, no nebol. Spravila som toľko chýb, no zo všetkých som sa poučila, v lete som sa spamätala, zrelaxovala som a pripravila sa psychicky na to, že už nič z toho neurobím. Moje nové ja, lepšie ja, bez starých a zlých vlastností sa objavilo.

No nikto z tých, ktorých som si priviedla na novú školu si ich nevšimol. Lebo to boli iba malé zmeny, no obrovské kroky pre mňa. A oni ma v skutočnosti vôbec nepoznajú. Nikto ma v skutočnosti vôbec nepozná, ale všetci si myslia, že hej. Všetci si myslia, že ma poznajú, že o mne vedia všetko a preto majú právo hovoriť o mne, že som spomalená, či dokonca hlúpa.

Myslia si, že ma poznajú, lebo so mnou strávili tri roky v triede. Myslia si, že vedia o mne viac ako ktokoľvek iní. Keby len vedeli ako sa neskutočne mýlia. Som iná. A oni to vidia. Vlastne skoro všetci to vidia. Lenže nikto nevie, ako to v skutočnosti je. Čo v skutočnosti stojí za všetkým, čo robím a prečo sa tak správam. Nikto nevie prekúsnuť moje nedostatky, všetci na mne hľadajú iba to zlé a potom mi to vykríkajú.

Kedy som im ja niekedy vykríkala niečo zlé, niečo horšie ako to, že ja sa neviem poriadne vyjadriť? Kedy som niekomu vykríkala, že klamal ostatným, pritom mohol povedať jednoduchú pravdu? Kedy som ja niekomu vykríkala, že ma podrazil? Alebo odkopol? Nikdy, pretože viem, že jedného dňa sa im to všetkým vráti a ja nemusím pohnúť ani prstom. Neurobím nič zlé, lebo to nie som ja. Ja tu nie som od toho aby som ničila životy druhým len kvôli tomu, že sa nevedia správať k ostatným.

Všetci majú problém s mojim vyjadrovaním sa, s tým, že ja jednoducho poviem niečo, čo ostatným nesedí, čo ostatní nevedia pochopiť. Ale ako je možné, že sa to stáva iba pri ľuďoch z mojej bývalej triedy? Toto leto som spoznala kvantum nových ľudí, ale ani jeden z nich sa nikdy nesťažoval na to, že som niečo povedala čo bolo mimo témy.

Nemôžem za to, že ma vynechávajú z témy, že myslím na dôležitejšie veci, ako oni riešia. Nemôžem za to, že mi myseľ predbieha ústa, že myslím viac ako ostatní, ktorí očividne myslia iba na jednoduché veci. Raz to tomu môjmu bývalému spolužiakovi podarilo pekne trafiť. "Ty musíš mať taký zmätok v hlave, Nicol." Ja som sa nad tým len pousmiala.

Keby len vedel, čo sa v mojej hlave odohráva, že tam myšlienky lietajú jedna cez druhú, že rozmýšľam nad životom iných, fiktívnych ľudí, či nad svojím životom a svojimi starosťami. Že neriešim také úbohosti, ktoré lietajú hlavou ostatným ľuďom. Kto si kúpil nové tenisky, kto koho ohovoril, kto začal piť a kto sa s kým rozišiel.

Ale už mi to je jedno, všetko mi je jedno. V lete som mala neskutočný oddych, detox, relax. Nevnímala som zlé, žila som. Cítila som, že konečne žijem. Lebo nemám okolo seba samú nenávisť, komplexy, hlúpe poznámky a podobne. Za niečo som si fakt mohla sama, ale je mi to jedno.

Všetko som si v hlave urovnala za dva mesiace, pochopila som, čo som pokazila a napravila som to v podobe odpustenia. Odpustila som sebe, že som to pokazila, že som musela zažiť to, čo som si vtedy zaslúžila. Lebo tak to malo byť.

A teraz to má byť tak, že ma nič nebude môcť zastaviť. Ani to, že si o mne budú ostatní myslieť, že sem nepatrím, že som hlúpa alebo spomalená. Je mi jedno, čo si kto o mne myslí, lebo len ja jediná viem pravdu. Všetko sú len lži a vyvodené závery z môjho konania. Ja si zaslúžim lepší život, lepších ľudí. A ak sa tu neukážu, viem, že mi stačia iba tí ľudia, ktorí tu stoja pri mne. Je mi jedno, že ich môžem spočítať na prstoch jednej ruky.

Všetko čo som vždy chcela mám a ešte len budem mať. A k tomu nepotrebujem ľudí, ktorí si ku mne nevedia nájsť cestu, nevedia si nájsť cestu k môjmu srdcu a nesnažia sa mi porozumieť, alebo pochopiť ma. Takí ľudia sa tu vždy nájdu, vždy nás niečomu naučia.

Ako by som bola tým, kým som, keby nebolo týchto ľudí? Všetko je na niečo dobré, všetko má nejaký hlbší zmysel a význam. Ako by som inak vedela, čo mám a čo nemám robiť, pokiaľ by som sa z toho sama nepoučila? Vraví sa, že risk je zisk.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Leri Goodness Leri Goodness | 15. září 2017 v 19:04 | Reagovat

V mnoha případech, když se člověk rozhodne říct pravdu a být zkrátka upřímný, je často už jen po samotném vyřknutí onoho názoru špatný a falešný - což by mělo být samozřejmě přesně naopak. Problém je v tom, že lidé NECHTĚJÍ slyšet pravdu...a protože pravda bolí, snaží se proti ní mermomocí bránit. Ale proč?...když ji stačí přijmout - ale to už samo o sobě stojí námahu, že? :)

2 Nicol Marie Nicol Marie | Web | 15. září 2017 v 20:59 | Reagovat

[1]: Ostatní si nechcú pripustiť, že aj niekto iní, ako oni sami by mohli mať pravdu...

3 Meduňka Meduňka | Web | 16. září 2017 v 13:42 | Reagovat

Zařazuji tvůj článek do výběru na tema-tydne.blog.cz

4 Nicol Marie Nicol Marie | E-mail | Web | 17. září 2017 v 12:21 | Reagovat

[3]: O môj Bože,ó môj Bože. You didn't! ♥ Can I die? Práve som si všimla, že mám nový komentár a to mi neskutočne spravilo radosť samo o sebe, ale že je to niečo veľké, som nečakala.. Hrá mi tu Troye Sivan, skoro som sa rozplakala pri ňom a teraz toto. Asi som skončila úplne :D ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama